...do pozoru ku sporáku, pri varení dirigovať ratolesti, veď majú kopu domácich úloh a všade okolo strašný bordel, nedá sa nekričať, žily navreté, pena okolo úst, ešte nie je dokončená večera, o chvíľu bude tma, povysáva až zajtra, veď starý je strašne unavený a TV-ovládač je tak sexi... Žehliť? Áno, to sa dá aj pri večernom filme, ak to manžel neprepne na športový kanál. Keď prepne, aspoň bude kvalitnejšie vyžehlené... Tak predsa prepol na športový kanál, spokojne môže vyžehliť, aj v kuchyni upratať, bože to je horko, ale nesmie otvoriť okno, lebo nalietajú komáre, nevadí, hodí rýchlu sprchu, odmaluje tvár, nastrieka parfum, tušim sa zabudla najesť, aspoň zostane štíhla, položí sa do postele a naozaj by sa rada pomilovala, no nestihne ani vyslať signál ku svojej silnejšej polovičke a...tvrdo zaspí.
Crrrrrrn-budíček-5.00. To isté, čo včera a zajtra a pozajtra, podaktoré aj cez víkend. Toto je fakt emancipácia? Stretla som sa s názorom (bol to chlap), že takto sme to predsa chceli. Ale nie, takto naozaj nie. Príde vám to vyrovnané? Je to normálne? Sme my ženské normálne?
Viem, prečo to robíme (tie "sprostejšie" z nás). Aby boli deti spokojné, partner spokojný, šéf spokojný,... Kde sme my? Niekde medzi hrncami a domácimi prácami a zamestnaním, strhané, bez nálady, podráždené, niekedy aj škaredé, od potu zapáchajúce. Chlapi, toto nikto nechcel !!! Ani vám sa takéto nepáčime. Pomôžte nám trošku. Potrebujeme pohladiť a pocítiť, že aj o nás sa niekto postará...raz...možno. Či?
